Zaujímavosti na Novom Zélande 3. časť

Neviem ako vy, keďže som si nenašla žiaden komentár k článkom (hanba na 4 zimy 🤦‍♀️ ), ale mňa písanie o Novom Zélande veľmi baví. Je to krásna spomienka na život tu a verím, že si tieto články niekoľkokrát otvorím a s radosťou prečítam. Som veľmi rada, že som sa po rokoch donútila písať a netušila som ako ma to bude napĺňať. V tejto časti Vás presuniem do bežného života tohto ostrova a dozviete sa, ako je to tu s dopravou, kuchyňou, niečo o domorodcoch a tak.

Začnem chuťovými pohárikmi kiwikov, lebo sú úplne iné ako tie naše. Kiwici nevedia variť a dochucovať jedla už vôbec nie. Milujú cukor a ak budete mať chuť na nejaký dezert, tak určite sa s ním podeľte, lebo vám garantujem, že ho nedojete. 

Polievky tu budete márne hľadať a je len pár reštaurácii, ktoré ich ponúkajú. Ja som ochutnala kurací vývar s kukuricou a koriandrom. Veľmi divná polievka. Ak by ste predsa zatúžili po lepšej polievke, tak odporúčam skôr thajské polievky, ktoré sú chutnejšie a ich vývar sa dosť približuje k tomu nášmu.

Bežným jedlom kiwikov je fish & chips (vyprážaná ryba a hranolky) a rôzne typy burgrov. Medzi špecialitky, ktoré by ste určite mali ochutnať sú čerstvo ulovené mušle s dresingom alebo v marináde, vyprážaný slimák alebo vyprážaný snickers. Áno dobre čítate, vyprážané, vyprážané mňamky mňam. 

Vďaka ich úžasnej kuchyni sa to tu hemží tučnými ľuďmi. Nebojte sa, je tu aj veľa ázijských prevádzok, pár talianskych reštaurácii a pizzérii a našli sme tu aj grécku reštauráciu, ktorá je vynikajúca a veľmi lacná. Ak si objednávate Indiu, máte na výber ich originálnu verziu alebo presladenú maorskú. 

Jedálne, kantíny, táckarne by ste tu hľadali márne. Ľudia sa bežne stravujú vo fast foodoch, ktorých je tu na mraky. Ceny jedál v dobrej reštaurácii sú dosť vysoké a neoplatí sa do nich chodiť, fakt len výnimočne. Fast foody majú trošku vyššie ceny ako u nás, niekde sú dokonca rovnaké. Kiwici nezvyknú variť doma, ale využívajú takeaway alebo donášku. Najviac sa však oplatí variť doma.

Keď mám maškrtný deň, tak siaham najviac po čokoláde a čiernych pelendrekoch, ktorých výber je tu enormne veľký. Ja som milovníčka čiernych pelendrekov a tu som stihla vyskúšať všetky značky a mám aj svojho favorita. Čokoládu kupujem značky Whittaker´s, nielenže majú skvelú chuť, ale aj nádherné obaly a limitované edície. Veľmi sa mi páčia ich marketingové kampane a predajný stánok na letisku je dizajnová dokonalosť. Proste robia radosť malým aj veľkým :) Zniem ako reklama, ale to je prosím pekne závislosť.

Je tu ešte jedna špecialitka, ktorá sa volá Vegemite alebo Marmite. Je to kvasnicová nátierka, ktorú buď miluješ alebo neznášaš. Je to taká tmavá hmota s vôňou kvasníc. Podáva sa na opečený toastový chlieb a naň sa dáva tenká vrstva tejto špecialitky. Pár fajnšmekrov si dáva navrch džem. Ja nie som fajnšmeker a ani kajšmentke a ani nič podobné. Nechutí mi to a netúžim si to znova dať. Poznám však pár ľudí, ktorým táto nátierka naozaj chutí, a preto sa netreba brániť, keď vás touto nátierkou ponúknu.

Obyvatelia tohto ostrova sú veľmi milí, priateľskí a ochotne pomôžu, keď sa opýtate na cestu, alebo v obchode na produkt. V predajni, na pošte, kuriér, kdekoľvek sa na vás usmievajú a pekne pozdravia. Tu je úplne normálne, že sa na vás niekto usmieva, že vás pozdraví cudzí človek alebo sa pohľadom a miernym pozdvihnutím kútikov pier registrujete. Nestretla som sa tu so žiadnou agresiou, hlúpymi hádkami, útokmi, či vyčíňaním. Ak do seba šťuchnú ľudia v obchode alebo na ulici, tak sa začnú jeden druhému ospravedlňovať, žiadne blbé slová, žiadna agresia. Samozrejme, že sú tu aj opačné prípady, ale je ich minimum. 

Kiwici sú dosť leniví a možno práve preto je to tu tak kľudné. Ich lenivosť však dá zabrať a zvlášť, keď si dohodnete nejakú službu. Dajú vám termín, ale vôbec si nerobia hlavu z toho, že ho nedodržia, veď dajú ďalší a potom ďalší a ďalší. Nooo až kým pomaly nezabudnete, že ste si niekoho najali napríklad na výrub stromu. Proste majú čas, čo sa budú ponáhlať. Nejde len o výrub stromu, ale tu sa celkovo veľakrát nedočkáte objednanej služby a treba si dvakrát premyslieť koho oslovíte. Aj partner sa takto nedočkal roliet a nakoniec naďabil na Slováka, ktorý mu dodal rolety v daný termín a aj kvalitne namontoval. 

Ďalšia vec, ktorú na Slovensku určite nezažijete, je že si sadnete vo veľkom podniku alebo krčme a bez akýchkoľvek obáv, môžete opustiť svoju kabelku, doklady, mobil a ísť si objednať k baru alebo ísť na toaletu. Vrátite sa a veci sú na mieste. Nik vás neokradne. Keď idem do viacerých obchodov, tak preukážem nákup, ale SBS-kár na mňa vždy máva rukou, že nech si idem a vôbec ho to nezaujíma. Dokonca som jedného raz rozosmiala, že to nemusím robiť. Raz sa stalo, že partner kúpil čučoriedky a až doma si všimol, že ich je menej ako je označené na obale. Na druhý deň prišiel, pokladníčka ich vymenila a nepotrebovala ani bločik od nákupu. Tu sa nik s vami nenaťahuje za reklamovaný tovar, proste vymenia a basta. Veľmi sa mi páči takýto prístup a ešte viac, že nik sa to nesnaží zneužiť, nik tu nemá potrebu okrádať a znepríjemňovať život. Úprimne, toto mi veľmi chýba na Slovensku, správanie, ochota, dôvera a pozitívny prístup. No nikdy nie je neskoro a je len na nás, akým príkladom správania sa budeme uberať my.

Nerozumiem kiwikom. Hovorí sa tu anglicky a maorsky. Angličtina kiwikov je však dosť nezrozumiteľná. Nie som nejaká super v angličtine, práve naopak a o to ťažšie rozumiem domorodcom. Mrmlú, nepoužívajú DO v otázkach a vyslovujú slová inak, hlavne samohlásky. Mám aj príhodu, ktorú zažil môj partner, keď sa nasťahoval do nového domu. Stretol suseda a povedal mu: You have nice dick. Bol dosť prekvapený a pozeral sa, či je všetko na svojom mieste, ale pochvíli mu doplo, že mu chváli terasu deck. Mojími najčastejšími obeťami mojej amatérskej anglickej konverzácie sú susedia Coleen a Barry. Majú okolo 74 rokov. Coleen rozumiem celkom dobre, ale chúďa nevie si zapamätať odkiaľ som. Už sa spýtala, kedy sa vraciam na Ukrajinu, potom do Srbska a tak. Barrymu nerozumieť vôbec, lebo strašne mrmle, takže ja mu kvákam vlastný monológ a sem tam zachytím pár slov a podám mu odpoveď z mojej vlastnej vydedukovanej otázky :D Aj napriek tomu sa stále na mňa usmievajú a kývajú mi. Možno som im smiešna, nevadí.

Ak sa rozhodnete sem prísť, rátajte s tým, že bez auta sa nepohnete. Je tu MHD, ktorá nie je najlepšie riešená a medzimestská preprava je maximálne nespoľahlivá a určite nerátajte s tým, že keby ste sa vybrali do nejakého mesta autobusom, že sa v ten deň aj vrátite späť. Jazdí sa tu naopak, ako v Anglicku, diaľnice tu neexistujú a je tu strašne veľa áut. Sú tu mestské obchvaty, ktoré vám dopomôžu s rýchlym presunom do mesta a von. Tieto obchvaty majú viac jazdných pruhov a v niektorých úsekoch sa môžete stretnúť s pruhom s označením T2. T2 pruh je pre vozidlá, v ktorom sa nachádzajú minimálne 2 cestujúci. Značenie je tu veľmi dobre riešené a križovatky tú majú viac svetelných signalizácii. Nie moc šťastne je tu riešené označenie smeru pred križovatkou, ktoré nie je veľakrát vidieť, alebo ho nájdete až pri semafóre a zistíte, že idete na iný smer a mali by ste byť v inom pruhu. Jazdiť po Novom Zélande a zvlášť vo väčších mestách dá zabrať, pretože Zélanďania nevedia šoférovať a vôbec nepoznajú pravidlá cestnej komunikácie. Treba mať fakt dobrý postreh, oči na stopkách a výbornú predvídavosť inak sa môže stať, že vás budú obkreslovať. Vodiči tu nedávajú smerovky a nie je tu povinnosť celý deň svietiť, čo niektorí neriešia aj keď je šero a je to fakt nebezpečné. 

Krútite hlavami? To ešte len príde, ale ja sa smejem. Viete ako sa tu rieši vodičák? Nahlásite, že chcete vodičák, prídete na skúšku so svojím autom a ak skúšku urobíte dostanete ho. Takže ak sa naučíte jazdiť na babkinej záhrade alebo na parkovisku pred nákupným strediskom je úplne jedno. Najviac ma baví to, že nemám vodičák, ale mám prísť so svojím autom na skúšku. Sú tu aj autoškoly, ale nie sú povinné.

No a poslednú vec, ktorú vám v tomto článku spomeniem je, že je tu strašne veľa umelcov. V každej dedine, mestečku je Art & Craft Shop Museum, ale väčšinou sú zavreté. Diela veľakrát nájdete v miestnej reštike, bare, krčme, kde si ich môžete aj zakúpiť. Nie som umelec ani nejaký špecialista na umenie, ale niektoré diela podľa mňa nemali výjsť na svetlo sveta. Darmo nerozumiem sa tomu. Ak však mám spomenúť pár umelcov, tak určite je to Lamai Anne, ktorá je rodená zélanďanka, ale žijúca v Austrálii a Sarah C Design. 

Tak ako? Ochutnali by ste marmite alebo si pochutnali na čokoláde?